Ocakavanie, ze ma ostatni budu chapat naraza ukrutnou rychlostou do steny a rozbija sa v prach. Jedine co mi ostava, je spolahnut sa sam na seba a na zostavajuce zmysly, ktore si chranim ako tie povestne oci v hlave. Oci. Oci, ktore vypovedali sluzbu a vidiac vsetky hriechy mojho zivota dobrovolne rezignovali v prospech nehynucej a vecnej slavy. Tym sa ostatne zmysly vobec nestali jasnejsimi alebo citlivejsimi. Sklamanie, ze vsetky zmysly ostali v povodnom stave je sklucujuce. Ale zrazu v dialke vidno iskierku nadeje, ktora sa meni na obrovsku branu, ktora pohlti vsetko co jej pride do cesty a nezastavi sa pred nicim. Nikto a nic jej nemoze ublizit a nikto ju nemoze ukradnut. Je tu a bude tu uz navzdy.
Cesta, ktorej padol za obet zrak, prinasa novy zmysel, o ktorom nikto nevie. O ktorom vsetci poculi a marne si namyslaju ze je to len holy blud vytvoreny chorymi hlavami aby pomutil aj najzdravsi rozum. A predsa je tu. Zmysel, ktory vie dat viac ako zrak - povrchny pohlad na vsetko okolo nas. Aj ked uz nevidim ocami, vidim srdcom. Srdcom vidim podstatu sameho bytia, vidim motiv cloveka, ktory sa snazi vybudovat rodinu. Vidim priznanie placucej duse, ktorej zlo odtrhlo riadny kus aby nasytilo hladne selmy, ktore cihaju opodial. Moje srdce vidi tu vsetku lasku, nehu a pokoj okolo mna. Hned oproti si brusi mece a noze krutost, zlo, pycha a klamstvo a ich smiech zatrasie vsetkymi zakladmi. Kto zvitazi?
Moje videnie bez oci hovori jasne. Zrak padol za obet, aby som prisla sloboda. Nie aby nastal mier. Ale aby zlo priznalo vopred jasnu prehru.